[164] Τοῦτον λόγος φαλακρὸν ὄντα ἐγκαυθῆναι ὑπὸ ἡλίου καὶ ὧδε τελευτῆσαι. προσεπαίξαμεν δ' αὐτῷ τόνδε τὸν τρόπον τῷ ἰάμβῳ τῷ χωλῷ˙ (App. Anth. V. 38)

τί δὴ γέρων ὢν καὶ φάλανθος, ὦ 'ρίστων,
τὸ βρέγμ' ἔδωκας ἡλίῳ κατοπτῆσαι;
τοιγὰρ τὸ θερμὸν πλεῖον ἢ δέοι ζητῶν
τὸν ψυχρὸν ὄντως εὗρες οὐ θέλων Ἅιδην.

Γέγονε δὲ καὶ ἄλλος Ἀρίστων Ἰουλιήτης περιπατητικός, ὁ δέ τις μουσικὸς Ἀθηναῖος, τέταρτος ποιητὴς τραγῳδίας, πέμπτος Ἁλαιεὺς τέχνας γεγραφὼς ῥητορικάς, ἕκτος Ἀλεξανδρεὺς περιπατητικός.

[164] Secondo una tradizione, Aristone, calvo, fu colpito da insolazione e così morì. Anche noi gli dedicammo per celia questo carme in metro coliambico: 189*


Perché, vecchio e calvo, o Aristone, ti lasciasti arrostire il capo dal sole? Cercando il caldo più del necessario, contro la tua volontà rinvenisti l'Ade, realmente freddo.


Vi fu un altro Aristone, di Iuli (di Ceo), peripatetico; 190* un altro, ancora, di Atene, musico; un quarto, poeta tragico; 191* un quinto di Ale, autore di manuali retorici; un sesto di Alessandria, peripatetico.