HTML: http://ancientsource.daphnet.iliesi.cnr.it/texts/Laertius/VII,164it
RDF: http://ancientsource.daphnet.iliesi.cnr.it/texts/Laertius/VII,164it.rdf
[164] Τοῦτον λόγος φαλακρὸν ὄντα ἐγκαυθῆναι ὑπὸ ἡλίου καὶ ὧδε τελευτῆσαι. προσεπαίξαμεν δ' αὐτῷ τόνδε τὸν τρόπον τῷ ἰάμβῳ τῷ χωλῷ˙ (App. Anth. V. 38) τί δὴ γέρων ὢν καὶ φάλανθος, ὦ 'ρίστων, τὸ βρέγμ' ἔδωκας ἡλίῳ κατοπτῆσαι; τοιγὰρ τὸ θερμὸν πλεῖον ἢ δέοι ζητῶν τὸν ψυχρὸν ὄντως εὗρες οὐ θέλων Ἅιδην. Γέγονε δὲ καὶ ἄλλος Ἀρίστων Ἰουλιήτης περιπατητικός, ὁ δέ τις μουσικὸς Ἀθηναῖος, τέταρτος ποιητὴς τραγῳδίας, πέμπτος Ἁλαιεὺς τέχνας γεγραφὼς ῥητορικάς, ἕκτος Ἀλεξανδρεὺς περιπατητικός. | [164] Secondo una tradizione, Aristone, calvo, fu colpito da insolazione e così morì. Anche noi gli dedicammo per celia questo carme in metro coliambico: 189* Perché, vecchio e calvo, o Aristone, ti lasciasti arrostire il capo dal sole? Cercando il caldo più del necessario, contro la tua volontà rinvenisti l'Ade, realmente freddo. Vi fu un altro Aristone, di Iuli (di Ceo), peripatetico; 190* un altro, ancora, di Atene, musico; un quarto, poeta tragico; 191* un quinto di Ale, autore di manuali retorici; un sesto di Alessandria, peripatetico. |